I'm back (IN THE SYSTEM).

Ahhhhhhhhh! Všetko v jednom dlhom citoslovci. Dnes ráno som otvorila email a našla tam presne 324 emailov. Na obed si vymenila vietnamské číslo za české a správy sa na mňa sypali v pravidelných intervaloch najbližšiu hodinu. Som späť. Vitaj svet. 

Bolo to rýchle a pomalé zároveň, intenzívnejšie, ako hodina pred uzávierkou, sladké, ako vietnamská káva a sýte, ako miska plná pečených banánov (ooo, áno, vietnamská kuchyňa opantala moje zmysly). Plné najbizarnejších snov a premýšľaní o bytí a nebytí, zmysle v nezmysle, šťastí, láske a nesmrteľnosti. Prečítala som päť kníh, z toho jednu v angličtine, čo je v mojom prípade za ďalšie tri, vypočula si podcasty z posledných troch mesiacov, myslela na ľudí, na ktorých sa myslieť oplatí, čas určovala iba podľa toho, či som už hladná, alebo nie, jedla som, keď som chcela, a nie keď ukazoval kalendár, spala 10 hodín a pravidelne upadala do stavu bez myšlienok. Čo vám poviem. Totálna anarchia.

Ale nebolo to len tak. Úprimne, s tým, že to bude len tak, som ani nepočítala. Prvé noci som nespala, z časti kvôli jet lagu, z časti kvôli povinnostiam, ktoré mi vírili hlavou. Na tretí deň som nevydržala a napísala dve (pracovné, ehm) správy. Na štvrtý deň som sa tešila, kedy to skončí, ja si budem môcť zapnúť email (ten som si vypla a zakázala) a vrhnúť sa do časopisového kolotoču. Na siedmy deň som zabudla na existenciu telefónu, sedela na káve, ruky položené na kolenách, pozerala sa naokolo a čakala, kým vychladne (na telefón som si spomenula po pár minútach a verte mi, sama som bola prekvapená). A potom som ho prestala chcieť.

Nehovorím o písaní, nahrávaní správ alebo scrolovaním čohokoľvek, prestala som sa ho chcieť dotýkať, vyťahovať ho, zapínať a zaznamenávať na neho život a všetko čo mi ide hlavou. X-krát som si rozmyslela, či si niečo zapíšem, alebo zapamätám, či si niečo odfotím, alebo poriadne obzriem, či si niečo vypočítam na kalkulačke, alebo pohnem rozumom a či sa niekomu ozvem, alebo stačí intenzívne myslieť. Stačilo.

Viem, že píšem veci, ktoré sú pre mnohých možno samozrejmosťou. Niekto sa vie vypnúť každý víkend, niekto má dovolenku dva krát za rok a jeho život sa neriadi podľa google kalendára. Ja však nie a môj áno. Preto sú mi tieto stavy vzácne a v dnešných časoch asi budú navždy. A aj keď som ráno videla iba jediné riešenie - dať výpoveď a začať plakať, s odstupom času viem, že to bolo presne to, čo som potrebovala. Môj osobný reset.